Rozmlátený orchester

Autor: Valentína Tuhá | 12.2.2019 o 12:40 | (upravené 12.2.2019 o 14:15) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  273x

Každý je súčasťou filharmónie a nikto akosi nevie ujsť dirigentom, ktorí dirigujú všetko i mimo koncertu. 

V hlavnej miestnosti starého divadla sa koná obrovský orchestrálny koncert. Na rôzne nástroje hrajú mladí I starší, nikto nie je výnimka. Človek by sa z hudby i potešil, ale celkový dojem nepôsobí veľmi lákavo. 

Nástroje sú staré, rozladené a obrovská disharmónia vládne nie len miestnosťou, ale i dušou každého jedného muzikanta. Skladby sa vždy opakujú, na každom jednom koncerte hrá rovnaký repertoár.

Mladí sa snažia hlavných dirigentov uprosiť, aby sa konečne tóny trochu zmenili, no oni neprivolia. Ich obleky či vyšívané kravaty sú stále krajšie a pestrejšie, no orchester je stále rovnaký. Ani jeden nový nástroj, ani jedna nová skladba. A ak aj niekto náhodou nový nástroj má, kúpil si ho sám, nedostal ho od divadla, ktoré nástroje zastrešuje. A novú pieseň si môže hrať tak doma pre seba.

Ale predsa, sú aj iné výnimky. Zopár blízkych dirigentom, tí majú nástroje nové, krásne, nablýskané, ale to je len náhoda. Aj vy budete mať nové! Už o rok, o dva, o tri…

Až tu sa mladým znepáči takáto nôta. Začnú hrať hlasnejšie, rýchlejšie, v snahe pretlačiť svoj hlas. Aj tak oni raz nahradia starých muzikantov, či nie?

Prvý rad hneď spozornie a začne hrať hlasnejšie tiež. Nové nástroje prehlušia staré a snaha mladých sa v ich zvuku úplne stratí. Hlavní dirigenti si všimli tento výstup, ale ich prvý rad všetko zachránil a tak je celý koncert taký, aký chceli počuť.

Z pódia schádzajú za potlesku ľudí, ktorí vlastne ani nikdy nepočuli hudbu inú a tešili sa, že prvý rad celé predstavenie zachránil.

Mladí členovia orchestra sú nahnevaní. Toto robí prvý rad celý čas! Toľkokrát sa snažili a dúfali, že aj oni dostanú šancu ukázať sa alebo dostanú nový nástroj. Keď ale videli, že živý orchester, z ktorého by mal sálať život, pripomína skôr zaseknutú platňu, došli k jednému záveru.

Po koncerte zostali dvere divadla otvorené. Niektorí už mali dosť. Vzali svoj otlčený nástroj, pár nôt a vyšli von. Na skúške ich už nikto viac nevidel a ani ich nehľadal. Dirigentom tento fakt v podstate veľmi neprekážal - aj tak títo mladí nevychovanci len kazili, čo sa dalo, čo toľko títo dirigenti budovali! 

Orchester sa zmenšuje a miesta mladých sú čoraz viac zaplnené starými, ktorých nástroje už len tak tak držia pokope. Vedia ešte vylúdiť posledné, slabučké vrzgoty a to predsa nemôže vyjsť nazmar. A tak orchester znie stále falošnejšie, rozladenejšie, stále naoko “zachránený” tými, ktorí vždy sedia v prvom rade ako palisáda pred hlavnou dirigentskou delegáciou.

Tí, čo ušli, prispievajú k muzike vonku. Ich tóny sa stali živšie, kúpili nové a rôznorodé nástroje (v starom orchestri by ich niektorí členovia najradšej aj tak videli hrať iba na fujarách) a spolu s ostatnými muzikantmi vystúpili z izolácie chradnúceho divadla. Svetová hudobná scéna im nekládla medze a nediktovala noty, aj keď naučiť sa nové melódie alebo nové nástroje nebolo jednoduché. Za možnosť stat sa umelcom svojej hudby života, nie len byť akousi nepríjemnou ozvenou, sa im oplatilo podniknúť tento krok.

Niektorí sa vrátili alebo ešte stále hrajú krivé melódie a na každodennej skúške rozmýšľajú, ako orchester pozdvihnúť. Niekedy len sedia v hľadisku, aby ich nikto nevidel. Sledujú vysmiatych dirigentov, sledujúcich podporné úsmevy z prvého radu. V ich očiach sa aj napriek úsmevom črtá čosi nekalé. Každý z nich túži byť sám dirigentom. A táto malá skupina, hrajúca vlastné symfónie, súťaží medzi sebou.

Mladý človek to ale všetko vidí a počuje. Je možná nejaká zmena? Každá skupina, ktorá túži dirigovať namiesto tej starej, nepredvádza lepší osobitý koncert. Tóny, ktoré majú slúžiť predovšetkým počúvajúcim, sa zmietajú v ostrosti, súťaživosti a disonancii.

A mladý človek preto niekedy iba sedí. Zviera starý nástroj a rozmýšľa, ako tento cirkus zmeniť na hudbu, ktorá raz bude znieť ako hudba budúcnosti, nevyháňajúca mladý talent a dirigent či dirigenti budú len koordinátori, nie udávači tónu či prudkí obmedzovači tempa, berúci peniaze za lístky z každého jedného koncertu - o ktoré sa za toľkú robotu jednoducho nedelia. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Súd zverejnil, prečo sa v kauze Infra Services postavil Kmotríkovcom

Vyšetrovanie, kto naozaj profituje z podnikania vodárenskej firmy Infra Services, pokračuje.

Komentár Petra Schutza

Presne toto sa zvykne nazývať mafianizácia štátu

Na Kočnerovi je príznačné práve presvedčenie, že spravodlivých niet.


Už ste čítali?