Aj keď som do mesta dorazila včera o polnoci a snažila sa dobyť do domu, kde som mala byť ubytovaná, (lebo majiteľ mi zabudol nechať kľúč na dohodnutom mieste), zároveň dúfajúc, že to nie je dom susedov (lebo Google vie byť niekedy riadny srandista a ukazoval mi dom vedľa), vstala som po tomto nočnom rodeu relatívne skoro.
Pomaly prechádzam ešte takmer prázdnymi ulicami. Míňam zopár zanietených cyklistov či rekreačných bežcov. Sem tam vzduchom ľahko prepláva vôňa práve upraženej kávy a kde tu obraz neformálneho mesta narúša niekto v bielom golieri.
Na moment si sadnem na lavičku, otvorím Mapy a overujem si, či som na správnej ceste. Dnešným raňajkovým cieľom je francúzska pekáreň, ktorú mi odporučil kolega, ktorý sa tam párkrát zastavil, keď bol tiež v Brisbane.
Zrazu si ku mne prisadne staršia pani. Môže mať okolo 60. Položí svoju drevenú, trochu opotrebovanú palicu vedľa seba a so širokým úsmevom sa začne rozplývať nad nádherným dňom. Pritakávam, sem tam niečo odpoviem a zrazu sa ocitneme v drobnej neformálnej konverzácii. Zaraz sa ma pani veselo opýta: “Počujem prízvuk, odkiaľ že si?”
Rozmýšľam, ako odpovedať čo najstručnejšie, aby som obišla geografickú prednášku. “Z bývalého Československa.” Odpoviem rýchlo.
“Z bývalého? Ó, áno, veď teraz je to Chorvátsko!” odpovie pani, hrdá na svoju erudovanú odpoveď.
Poznáte ten pocit, keď sa chcete od srdca zasmiať, ale nechcete človeka zahanbiť, preto horko-ťažko potlačíte ten pocit, ktorý lomcuje vašou tancujúcou bránicou.
“No…nie tak celkom.” Poviem s úsmevom. Tete objasním, ako sa veci teraz majú, spolu sa zasmejeme a ona sa rozhodne pokračovať vo svojej prechádzke.
Ja idem tiež. Asi po 15 minútach zabočím do drobnej ulice, v ktorej by sa mal môj zlatý cieľ nachádzať. Ešte sa len otočím a už ucítim nádhernú, priam až omamnú vôňu pravých čerstvých croissantov,
Prekročím prah sklenených dverí drobnej pekárne a naskytne sa mi pohľad na výber niekoľkých druhov čerstvého pečiva s krémom alebo ovocím.
Iba tam stojím a užívam si ten neskutočný výhľad. V škole, kde som robila, bola strava veľmi lacného amerického štýlu, a preto vidieť konečne nejaký výsledok poctivého remesla bol priam zážitok.
Za pultom stál vysoký, štíhly, trochu šedivý, ale stále veľmi mlado vyzerajúci muž. Opýtal sa, čo si prosím, a tentoraz moje senzory zachytili prízvuk.
Vypýtala som si dva croissanty a keďže okrem mňa nebol v pekárni nikto, opýtala som sa, odkiaľ je. Ako inak - z Francúzska. Pekáreň je jeho a keď som sa opýtala, prečo sa rozhodol otvoriť práve v Austrálii, prišla blesková odpoveď: “ Lebo som šialený”.
Obidvaja sme sa priateľsky zasmiali. Otvoril pred rokom, aj keď v Austrálii je už nejaký čas. Opýtal sa ma, odkiaľ som ja a ako dlho som na tomto izolovanom kontinente.
Bolo zaujímavé stretnúť tu niekoho zo západnej Európy. Obidvaja sme sa zhodli na tom, že austrálsky bezstarostný životný štýl a veľmi pohodový prístup k akémukoľvek problému je veľmi osviežujúci a robí život o čosi (o poriadne čosi) ľahším, predsa tomu však čosi chýba.
Chýbajú tomu akési korene. Akési dedičstvo. Akási hĺbka, ktorá však prichádza práve s tými nepríjemnými stránkami. Ako sa hovorí – “No baggage, no story”- Žiadna bagáž, žiadny príbeh.
Ľudia sú čoraz selektívnejší, chcú sa obklopovať len zlatými príkladmi a obchádzať všetko, čo je len trochu nepohodlné. Verím však, že najväčší poklad leží tam, kde niečo nešlo ideálne a ten niekto sa napriek tomu nevzdáva. A myslím tým poriadne problémy, nie modernú životnú tragédiu štýlu mám veľa, ale chcem ešte viac.
To je bagáž jednotlivca. Čo však, keď je to obrovská bagáž nejakej obrovskej skupiny?
Ostali sme pri tom, že po určitej dobe je štýl “No worries.” (žiadne starosti) priam oslobodzujúci, ak takejto bagáže začne byť priveľa. Keď sa batoh naplní až do prasknutia, človek by ho najradšej zhodil z pliec a odišiel najďalej ako sa dá. Napríklad do Austrálie.
Pri tejto myšlienke do štýlovej pekárne vstúpil nový zákazník a ja som sa s priateľským pozdravom a drobnou (tentoraz však sladkou) bagážou európskeho pôvodu pobrala preč.