Výsledok športovej anarchie

Autor: Valentína Tuhá | 3.8.2018 o 12:06 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  510x

Každý štvrtok večer sme s deckami na intráku šli do telocvične a robili nejaký šport. Niekedy však napriek tomu, že sa snažíte o celkovú bezpečnosť, sa sami môžete stať nechceným terčom.

Ako dozor sa tiež môžete do športovej hry zapojiť ako tímový hráč. Dnes sa do telocvične ale dostavilo len pár decák. Na nejaký chudobný basketbal by ich bolo dosť, ale takmer nikto nemal záujem. Postavili sme preto na jednej strane telocvične volejbalovú sieť, ktorú hneď začal okupovať hlúčik dievčat. Chalani si vybrali lopty a začali si – kopať. Nie však jeden druhému. Jeden do druhého, do stropu, do stien, do hláv, do dverí.

Aby sme veci uviedli na správnu mieru – neviem, ako to funguje v ostatných školách v Austrálii, ale tu je takéto správanie dovolené. Doma sme boli vedení k posvätnej disciplíne a kto sa dotkol lopty, keď nemal, mal už spaľujúcim pohľadom odrezanú nohu od kolena dole. Po čom nasledoval armádny krik, ktorý sa vám tiež vypálil až pod kožu a veľmi dobre ste si zapamätali, čo je žiaduce a čo nie.

Tu je však telocvičňa miestom, kde sa decká majú v prvom rade vyblázniť, aby nerobili potom bordel na intráku. Keď som túto športovú anarchiu hraničiacu podľa mňa až s vojnou videla prvýkrát, takmer som ušla. Po čase si však na to človek zvykne a povie si, že veď to má svoje opodstatnenie. Treba sa jedine naučiť, čo je už priveľa, čo bolo pre mňa v porovnaní s tým, na čo som bola doma zvyknutá, najťažšie - lebo priveľa bolo všetko.

Ale keďže ich dnes bolo málo, nebolo treba robiť veľké poriadky. Vždy ich však usmerňujem v jednom.

“Josh, nie do hlavy!!!” hučím cez pol telocvične na najdivejšieho tínedžera celého intráku, keď zbadám, že tesne minul hlavu jedného z nanižších chlapcov.

Jasné, jasné, sorry, ozve sa z druhej strany s chichotom.

Otočím sa, aby som sa nachvíľu pridala k volejbaluchtivým dievčatám, keď tu v sekunde ucítim pálčivú bolesť v celej pravej časti tváre. Okuliare mi bleskovou rýchlosťou odletia a v tom momente neviem, či počujem na pravé ucho.

Takmer reflexne zdvihnem okuliare zo zeme a ako ochromená a so slzami tlačiacimi sa do oči vyjdem prvými dverami von. Prvý roh, za ktorý sa dá schovať, čaká asi 3 metre od dverí.

Počujem, ako ma decká aj s druhou kolegyňou začali hľadať. Ja tam však len stojím s rozhorúčenou hlavou a necítiac si lícnu kosť. Drobná slza dopadne na moje plece. Tu druhá. A zrazu sa rozplačem. Neviem ani poriadne prečo. Bolesť je síce nepríjemná, ale človek zažil aj horšie. Po minúte však viem. Niečo sa uvoľňuje emočne. A nechala som to odísť. Po pár minútach bolo všetko v poriadku, s chalanom sme si to však ešte vytmavili.

Bolo to však pre mňa zaujímavé. Niekedy si človek ani neuvedomuje, koľko napätia v sebe nosí. V spleti pozitívnych udalostí akoby prehliadal tie, ktoré ho ťažia, a ktoré niekedy jednoducho potrebuje dostať von. Niekedy nám to svet pripomenie práve tým, že nám uštedrí poriadnu bombu, ktorá nás k slzám až donúti. Preto, keď vám najbližšie bude do plaču, nechajte to odísť. Niekedy je to práve to jediné, čo človek potrebuje, aj keď o tom veľakrát ani sám netuší.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Investigatíva Adama Valčeka

Kočner tentokrát svoj biznis nedokonal, od Unipharmy chcel 45 miliónov

Penta odmieta, že by sa spojila s Kočnerom, aby položili Unipharmu.

Stĺpček šéfredaktorky

Kočner predsa len niečo po sebe zanechá

Od Kočnera dávajú ruky preč aj tí, ktorí mu v minulosti požičiavali.


Už ste čítali?