Keď nevinný vtip obráti všetko hore nohami

Autor: Valentína Tuhá | 1.8.2018 o 11:52 | Karma článku: 2,86 | Prečítané:  981x

Bol bežný školský deň. Od ôsmej rána mojimi žilami miesto krvi kolovala nuda a ako takmer každú prestávku mi aj tentoraz hlava klesla na lavicu.

Oči sa zavreli a aspoň nachvíľu mohla celá moja bytosť zabudnúť na to, kde sa vlastne nachádza.

V škole však platí jedno pravidlo. Nikdy nie si sám. Preto keď sa domnievate, že už v tejto bohom zabudnutej učebni nikto nezostal, spolužiak, ktorého je vždy a všade, určite čaká niekde skrytý pod stolom.  

Ako ležím na lavici a už sa pomaly dostávam do sladkého spánkového tranzu, zrazu ucítim, ako ma niekto do hlavy šťuchá ceruzkou.

“Hej…čo robíš?” spýta sa chlapčenský hlas, ktorý zrejme očakáva nejakú kreatívnu odpoveď.

“Meditujem.” Odpoviem ironicky dúfajúc, že chalan si dá odpich.

“Hmm. Zaujimavé. Aj ja by som to mal vyskúšať!” povie nadšene a už si líha si na lavicu predo mnou.

Ja síce naňho ani nepozriem, ale hlavou mi prebehne myšlienka, prečo práve so mnou sa musí baviť Forrest Gump.  Inokedy ho mám fakt rada a vedieme spolu dlhé debaty, ale dnes naozaj nemám náladu.

Ubehne asi 5 minút. Žiadny pohyb, žiadne slovo. Nič. Vzhľadom na to, že jeho priezvisko by mohlo byť napríklad Megafón, šla som sa radšej presvečiť či je všetko v poriadku.

Pomaly sa horko ťažko postavím, stále tlačená k zemi každodennou jednostrannosťou, a dvoma krokmi pristúpim k lavici predo mnou.

Oči má zavreté, ale dýcha. Môžem sa teraz potichu vykradnúť, ale predsa radšej…

“Hej, spíš?” spýtam sa sucho.

“Nie. Meditujem.” Ozve sa hlas taký tichý, akoby ani nebol jeho.

Zrazu zvoní a sloboda končí. Po chodbách sa rozľahne dupot, akoby sa práve pred dverami preháňalo stádo slonov, skrinky búchajú ostošesť a poslední fajčiari sa snažia nepozorovane prekĺznuť dnu. Každý sa ponáhľa do svojej učebne, aj keď je mu ďalšia hodina vo svojej podstate tak či tak ukradnutá.

Chalan sa zhlboka nadýchne a pomaly vstane.

“Si v poriadku?” spýtam sa zarazene a hľadím mu priamo do tváre.

“Áno.” Povie s ľahkosťou a na perách sa mu mihne jemný úsmev, akoby pre seba samého. V očiach sa mu zračí ešte čosi iné, čo však nedokážem nijako prečítať.

“Ďakujem.” povie rozhodne a tentoraz venuje jeden milý úsmev mne. Nie je v ňom žiadna irónia ani zlomyseľnosť. Otočí sa a pomaly, pokojne vychádza z triedy.

Stojím tam ako obarená. Čo sa práve teraz stalo? A ako je možné, že sa táto bytosť, normálne stelesňujúca rýchlosť svetla, teraz pohybuje rýchlosťou ochromeného chrústa?

Vtedy som ešte netušila, že tento deň bol začiatok jeho transformácie. Život mu toho pripravil veľa, s čím sa nedokázal vysporiadať a od tohto dňa, od tohto malého drobného vtipu, začal meditovať každý deň. Nevravím, že sa stal bohom alebo sa všetky jeho problémy vyriešili, začal však určitú ťažobu znášať akosi ľahšie, reagovať menej impulzívne a v jeho duši sa stále viac a viac rozliehal aspoň čiastočný pokoj.

Ponaučenie?

Vtip je veľmi mocná vecička, lebo niekedy ňou nemusíte človeka len smrteľne uraziť alebo ukázať ťažkú pravdu, ale niečí život obrátiť k lepšiemu, keď ste to ani len v najmenšom neplánovali.

  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Investigatíva Adama Valčeka

Kočner tentokrát svoj biznis nedokonal, od Unipharmy chcel 45 miliónov

Penta odmieta, že by sa spojila s Kočnerom, aby položili Unipharmu.

Stĺpček šéfredaktorky

Kočner predsa len niečo po sebe zanechá

Od Kočnera dávajú ruky preč aj tí, ktorí mu v minulosti požičiavali.


Už ste čítali?