10 rokov

Autor: Valentína Tuhá | 31.7.2018 o 11:26 | Karma článku: 2,00 | Prečítané:  418x

Už len pár hodín zostáva do okamihu, kedy sa júl dočká titulu august a mnohé deti, ktoré sa dnes ešte vytešovali z pomyselnej prázdninovej soboty (júl), začnú prvýkrát naháňať školské tiene 31 dňovej nedele (august).

Ako dieťa som to vždy tak vnímala, ale keď to teraz po sebe čítam, znie to skôr ako nejaká nová anti-lenivostná diéta.

Do školy však už nejaký ten rok nechodím, aj keď v septembri budem opäť rozširovať obzory svojho vzdelávania v jednej z oficiálnych inštitúcií. Z vysokej školy som odišla, keď som mala asi 21 a teraz sa do nej vo veku 24 rokov vraciam. Síce na druhom konci sveta, ale konečne so zameraním, ktorému sa naozaj chcem venovať.

Pointou dnes však nemala byť moja školská história, ale mojich 24 rokov. Ako som dnes prechádzala slnečnou ulicou plnou tropických stromov, zrazu sa medzi nimi objavil kus neveľkej betónovej plochy, ktorej dominoval basketbalový kôš.

Na okamih som zastala a kútikmi úst mi mimovoľne mykol jemný úsmev. Pod košom nebolo ani nohy, no ja som tam v tom momente uvidela ju. Vysokú, neprirodzene chudú, plavovlasú, oblečenú v jednoduchých športových veciach a vynosených teniskách.

Jasné oči stále sladko zarosené detskou naivitou, ktorá ešte len mala byť prudko a nečakane rozbitá na drobné a ostré črepiny, príchodiace s prvým bozkom od niekoho, kto už o pár dní zmenil ľahkosť jej bielych sladkých oblakov na ťaživé a tmavé mračná.

Nevediac o všetkých pripravených trampotách strednej školy, ktorá práve v tom čase zažívala éru svojho najväčšieho úpadku, v kontraste so svojím najväčším tanečným úspechom, ktorý bol jej snom. Dúfajúc, že vysoká škola jej raz prinesie pravú študentskú mladosť a otvorí dvere do sveta, ktorých kľúč však na vysokej nerozdávajú nikde. Dúfajúc, že v hlavnom meste sa jej život stane trochu farebnejším, ako v malom meste, ktorým namiesto života pulzovala monotónnosť.

Teraz si však nerobí starosti. Ešte si nerobí starosti. Dobromyseľná duša, pripravená každému pomôcť či obdariť milým a úprimným úsmevom, doteraz nevyfackaná životom či realitou, si v tento bežný letný deň hádže na kôš, ako vlastne takmer každý deň počas dlhých dvoch mesiacov.

Moje 14ročné ja ani len netuší, že o 10 rokov bude svoju ďalšiu životnú kapitolu písať v Austrálii. Koľko sa toho za 10 rokov naučí, zažije, objaví, koľkokrát horko zaplače či sa od srdca zasmeje. A hlavne, netuší, aké bude o 10 rokov, aj keď si to občas zatúlané v predstavách snaží urputne predstaviť.  A veru – bude úplne iné, ako si myslí, čo je na na tomto príbehu zvanom život asi najkrajšie a najvzrušujúcejšie. Tak ako si nevie predstaviť, aké bude vo veku 34. Jedno však v tomto momente viem ja – nevrátila by som sa ani o deň. S pocitom vďačnosti za všetky chvíle z posledných 10 rokov som pripravená na svoju novú vlastnú dekádu. Dúfam, že vy tiež, či už boli vaše chvíle svetlejšie či náročnejšie.

A keď rovnako ako teraz niekde narazím na basketbalový kôš, moje budúce ja sa opäť podelí o malú rekapituláciu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Investigatíva Adama Valčeka

Kočner tentokrát svoj biznis nedokonal, od Unipharmy chcel 45 miliónov

Penta odmieta, že by sa spojila s Kočnerom, aby položili Unipharmu.

Stĺpček šéfredaktorky

Kočner predsa len niečo po sebe zanechá

Od Kočnera dávajú ruky preč aj tí, ktorí mu v minulosti požičiavali.


Už ste čítali?