Je skoré ráno. V celom komplexe malého internátu panuje ticho. Žiadne hlasy. Žiaden smiech. Sú prázdniny.
Tentoraz je však čosi iné. Pre mňa. Moja izba zíva prázdnotou, rovnako ako ostatné, určené pre dočasných obyvateľov tohto čarovného miesta.
Končím. Po roku práce ako asistent učiteľa a pracovníka na internáte sa môj čas naplnil. Prvá kapitola tohto šialeného austrálskeho príbehu dnes so zatvorením dverí tejto izby dostane finálnu bodku.
Ako však stojím pri okne, pozerám na ihrisko v šedých odtieňoch, nad ktorými si svoj hnev dnes vybíja ťažký dážď, necítim sa smutne. Nostalgicky. Ani clivo.
Akoby sa toho stalo toľko, že ani neviem, na čo myslieť prvé. Aká som bola neskutočné iná, keď som do tejto priestornej izby vchádzala prvýkrát. Ako som postupne, každým novým príbehom, viac a viac striasala nánosy východoeurópskych stigiem, ktoré sa mi za tie roky dostali hlboko pod kožu.
Cítim sa iná. Viac sama sebou. A hlavne – pripravená odísť.
Jedna z najcennejších vecí, ktoré som sa v Austrálii doteraz naučila, je, že veci sa menia. Ľudia sa menia. Človek sa mení. Nie je chytený v pasci večnej monotónnosti alebo zaseknutý v systéme hrdzavých pravidiel, z ktorých hrdzavejú aj mladí ľudia, ukutí z kvalitného železa.
Niekto môže prahnúť a hovoriť o pravidelných zmenách, keď ich nikdy naozaj nezažil, no až keď sa ocitne v prostredí, pre ktoré je to bežná veci, buď si to zamiluje, alebo ho to vydesí k smrti. Ja to na Austrálii milujem, aj keď najprv to nebolo také jednoduché.
Nebojím sa odísť, lebo viem, že toto nie je jediné miesto, kde sú ľudia dobrí. Jediné miesto, kde sa dejú dobré veci. Nebojím sa zmeny, lebo to nemusí znamenať, že veci môžu byť ešte horšie, s čím sa obrovské percento ľudí stretáva doma.
Vezmem zo stola poslednú tašku. Ešte raz sa zahľadím von oknom. Pred očami by sa mal zjaviť nejaký obraz, no všetko, čo teraz vidím, je jedno veľké ďakujem. A s pocitom vďačnosti, ktorá sprevádza každý jeden môj krok na tomto kontinente, v ťažké i sladké chvíle, zatvorím dvere, posledný krát otočím kľúčom so žltým príveskom a pomaly kráčam k svojmu autu, čakajúcemu na nové dobrodružstvá.
