Homo hojdačkus

Autor: Valentína Tuhá | 27.8.2017 o 11:46 | (upravené 27.8.2017 o 12:16) Karma článku: 4,21 | Prečítané:  761x

Brit a Slovenka sa stretnú na austrálskom ihrisku. Znie to ako začiatok dobrého nedeľného príbehu ?  

Zelenými listami stromov prebleskujú lúče zapadajúceho slnka, ktoré osvetľujú jedno magické miesto. Miesto milované takmer každou dušou dobrého či šibalského špunta. Kráľovstvo detského džavotu však teraz okupujú dvaja dospelí, ktorí sa opäť na chvíľu stávajú starými dobrými huncútmi.

“Brayden, ty podvádzaš!” počuť z mojej strany hneď po pár sekundách hojdania, ktoré ešte nestihlo byť agresívne.

“Tak to vôbec!” kričí Brayden späť, vykopne nohy ešte vyššie a vymrští sa až k prvým listom nič netušiaceho stromu.

Moje bosé špičky sa snažia dosiahnuť rovnakú výšku, Brayden však vie lepšie oblbnúť zákony fyziky.

Vŕzgajúca hojdačka napravo ľahko spomaľuje, Brayden svižne zoskočí a spolu s ním vzduchom sviští veta: “Britské kráľovstvo opäť víťazí!”

Z druhej strany však obratom letí suchá odpoveď: “Nevieš synonymum slova explozívny, ty nie si pravý Brit!”

“Neviem všetky anglické slová na svete a synonymum slova explozívny fakt nepoužívam každý deň.” hovorí so smiechom. Veci povedané so smiechom sa niekedy počítajú dvakrát, aj keď nemusia niesť extra hlboký význam.

Vrzgot ustáva, moja hojdačka zastane. Bosé chodidlá sa jemne dotýkajú zeme. Cítia akúsi slobodu. Vedia, aké je to chodiť v cudzích topánkach – lebo tými akoby sa teraz stali moje vlastné. A nechcem si obuť nové, iné, ktoré budú vyjadrovať novú tvár mojej osobnosti…nachvíľu nechcem mať žiadne. Nebyť pripravená každú sekundu na útek alebo na nečas, v ktorom s bosými nohami ďaleko nezájdem.

A v Austrálii chodí bosý každý druhý. Aspoň mne sa tak zdá. A ak nie, tak sa ma naozaj snažia veľmi rafinovane oklamať.

Brayden sa už opäť hojdá jak divý, ja však ešte stale sedím. Takmer nehybne. A pritom som to väčšinou ja, kto spúšťa nekonečnú hojdaciu lavínu.

Nadýchnem sa. Pomaly. Dýcha sa tu akosi voľnejšie. Akosi ľahšie. Na perách mi mimovoľne pristane jemný úsmev. Na chvíľu neviem, aký je deň. Na chvíľu nesledujem čas. Vnímam iba jednoduchú krásu zlatej hodinky, jednoduchú radosť nového priateľstva a jednoduchú voľnosť svojho vlastného úsmevu…

Stojím na prahu nového príbehu s novými postavami. Ktoré sú iné, ako tie, ktoré som poznala doteraz. Milujem svoju nepokrvnú rodinu doma (samozrejme aj pokrvnú, ak to čítate), no milujem aj svoju novú nepokrvnú rodinu tu. A niekedy sa človek ocitne v správnom čase na správnom mieste, aby stretol presne tých, ktorých má.

Pozerám sa na fotku v telefóne, ktorá zachytáva, ako sa s Braydenom ostošesť hojdáme. V hlave mi vyvstáva ironická otázka, ktorá by možno niekomu prišla na um ako prvá: “Kvôli tomuto si musela ísť na koniec sveta?”

A mne v hlave bliká jednoznačná odpoveď.

Áno. Áno, musela.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?