My všetci Pseudodospelí

Napriek tomu , že moje detstvo bolo plné radosti, výskania a drobných úskalí ( ktorých veľkosť berie každý individuálne ) , pri pohľade na môj občiansky preukaz ma ovládne príjemný pocit sladkého uvedomenia , že už nepatrím do vekovej skupiny nositeľov koncovky - násť. 

Nastal zlom. U každého nastane. U niekoho skôr, u niekoho neskôr, u niekoho bohužiaľ až v čase jeho posledných dní. Dnešný deň bol dňom mojej malej rekapitulácie. 

Dospelosť je veľmi individuálna záležitosť a som zástancom výroku , že vek je len číslo.
Pokiaľ sa v 40ke necítite vhodní do starého železa , neznamená to , že si aj napriek tomu už máte hľadať miesto na šrotovisku a nechať svoj skvelý stav chátrať medzi zabudnutými škodovicami . Doteraz na cestách narazíte aj na Moskviča,(ktorý je ešte ďaleko za vašou vekovou hranicou) a to je ešte len štýl ! 

Na kontrast,ak očakávate , že v deň svojich 18tych narodenín do vás udrie blesk a do rána sa z vás stane Herkules , ktorý doteraz nechápe, ako prežil fermentáciu vlastnej krvi zo včerajšieho večera, to z vás tiež dospelého veľmi nerobí.

To čo nás dospelými robí, je uvedomenie si vlastných kompetencií. Kompetencií, ktoré máme, ktoré nám len akosi nie sú prízvukované a sú udupávané naším nízkym sebavedomím , zmiatnuté zo stola strachom z rizika nepochopenia ostatnými a hubené závisťou stojacich obďaleč.

No kto si tieto kompetencie uvedomí, má vyhraté.
Ľudia si silu týchto síl veľakrát neuvedomujú. Napríklad možnosť rozhodnúť sa. Rozhodnúť sa , že zajtra naozaj ten život o niečo posuniem, že spravím niečo preto , aby som začal na obraze svojho sveta pracovať, lebo konečne môžem, nemusím len ísť do škôlky a kresliť si ho na papier a čakať , až vyrastiem.
Môžem si vybrať, do ktorej práce pôjdem a čo budem robiť, nemusím ísť zas do tej istej triedy a hrať sa tak isto ako minulý týždeň, ten pred ním a ten pred ním tiež.
Môžem jesť čo len chcem, čo sa rozhodnem, čo si myslím , že je pre mňa najlepšie, nemusím jesť to , čo mi naservírujú v jedálni a v ústach prevaľovať hnusnú paradajkovú polievku napriek tomu, že som pani učiteľke asi tisíckrát zdôraznil, že presne túto nemám rád.
Môžem povedať čo chcem, vysloviť svoj názor s tým, že ho bude niekto vnímať viac ako bľabotanie dieťaťa, ktoré práve dnes vstalo ľavou nohou ,( zrejme preto sa mu všetko nepáči) a vezme ho na seberovnú váhu.
Slovo pani učiteľky už pre mňa nemusí byť sväté, môžem robiť čo chcem podľa svojho uváženia, bez toho aby som sa bál, že budem musieť ísť spať o hodinu skôr ako ostatní, keď sa zachovám inak.


Preto prestaňte chodiť do škôlky, a začnite žiť život dospelých. Vaše platonické lásky a sny už nemusia ostať v rovine platonickosti. A skôr , ako moje slová odsúdite a označíte za obyčajné drísty mladého naivistu , dovoľte mi povedať, že vám toto všetko hovorím na základe vlastnej skúsenosti. Lebo ja som do škôlky chodiť prestala. 

Potom prídete na to , že ľudia sa v podstate delia na dospelých a alibistov. Alibisti stále chodia do škôlky, lebo čakajú , že všetko za nich spraví niekto iný, všetko budú mať zabezpečené, ale za cenu toho , že sa jednoducho musia prispôsobiť pravidlám pani učiteliek.

Dospelí zabojujú. Nepoviem, že sa neboja, každý cíti strach a neistotu, no už konečne máte kompetenciu to aspoň skúsiť. Ja som skúsila. 
Nebolo to ľahké a chcelo to veľkú dávku sebaprekonania sa, no nebola som ochotná opäť nastúpiť do škôlky. A Viete čo ? Stálo to zato !

Prestala som byť vo svojom vlastnom živote komparzistom a naozaj som prevzala úlohu scenáristu. Základom bolo to skúsiť. Človek v reálnom svete dospelých jednoducho nemôže ísť na istotu, že pani učiteľka alebo nejaký dospelý to za nás vyrieši, vo svete dospelých jednoducho musíme niekedy riešiť veci spôsobom pokus-omyl, lebo už plnú zodpovednosť preberáme sami za seba. A verte či nie, následky sú naším najväčším učiteľom a smerodajcom ďalších akcií, na základe ktorých si reakciu budete vedieť ukorigovať. Lebo sa naučíte ako.

Ešte možno nie som najlepší scenárista na svete, ale už som držiteľom tohto postu a snažím sa čo najviac oťukať, aby moje scenáre boli čo najlepšie a najviac sa podobali mojim predstavám. Recept na dosiahnutie tejto funkcie nie je ťažký : nebuďte alibistom , buďte dospelým a vnímajte čas ako najvzácnejšiu veličinu. Ak na túto formulku " kápnete " , už to pôjde samo, lebo váš sebarozvíjací proces bude sám napredovať , ani sami nebudete vedieť ako.

Preto prestaňte svoj voľný čas utápať v gumidžúsoch , do výšin vďaka nemu vyskočíte možno tak v piatok niekde na bar, no v sobotu ráno budú veľké svaly bájneho hrdinu opäť spľasnuté a v pondelok si to namierite opäť rovno do škôlky. 

Byť dospelým nie je nič iné , ako vaša voľba, na ktorú ste už dospeli.