Valentína Tuhá
Už to nemám. Už to našťastie nemám
V obklopení úplne inou kultúrou sa mi podarilo čosi veľmi slovenské konečne odučiť. Čosi, čo je u nás úplne všade.
-mladá nezávislá pozorovateľka života. Od 07/2017 žijúca v Austrálii. Tri hlavné záujmy: Edukácia, Príbehy, Písanie. Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
V obklopení úplne inou kultúrou sa mi podarilo čosi veľmi slovenské konečne odučiť. Čosi, čo je u nás úplne všade.
Ďakujeme... Ďakujeme pekne... Melbourne, Austrália. Utorok ráno. Čakám na preplnenej zastávke na električku a zrazu mi pípne telefón.
Pomaly kráčam domov z obchodu prázdnymi ulicami. Sú asi tri hodiny, ale aj piatok drží ľudí v práci minimálne do piatej. Napriek zamračenému počasiu všade panuje letné dusno.
Kým som ešte bola vonku, ľudia sa ma často pýtali, ako sa mám…no mnohokrát akoby sa za touto na pohľad nevinnou otázkou skrývala tá naozajstná. Nie aké to tam je, ale – no, v čom to je také lepšie.
Každý je súčasťou filharmónie a nikto akosi nevie ujsť dirigentom, ktorí dirigujú všetko i mimo koncertu.
Je nádherný jarný deň. U nás už všetko naberá jesenný nádych (aspoň ako-tak), no v Austrálii je -ako inak- všetko naopak.
V malej, ale útulne zariadenej knižnici sedia dvaja kamaráti. Vyzerajú ako študenti, no môžu byť už trochu starší. Pred nimi trónia dva otvorené laptopy, dve elegantné šálky kávy a zopár papierov.
Dve dievčatá, ktorým o chvíľu už vyprší titul tínedžeriek, sa bežali schovať pod striešku najbližšej autobusovej zastávky. Hustý dážď sa hlási o miesto čoraz viac a dnešok nebol výnimkou.
V živom podniku sedí na vysokej barovej stoličke celkom dobre oblečený muž, ktorému na päty o chvíľu bude šliapať štyridsiatka. Vyzerá však aspoň o desať rokov mladšie.
Nádherné ráno práve zobudilo všetkých obyvateľov i turistov vyhriateho Brisbanu, ktorý je asi najpokojnejším veľkomestom na svete.
Bol slnečný pracovný deň. Posledné zvonenie práve vyhlásilo študentom slobodu a dverami internátu v priebehu 5 minút prebehlo (alebo sa miestami aj preplazilo) stádo detí rôzneho veku.
Ann je mladé a krásne žieňa, bývajúce vo vedľajšej izbe. Často sme spolu chodievali po práci von, na sobotnú prechádzku mestom či pozorovať západ slnka.
Austrália je plná všakovakých tvorov. Tarantule sa tu nepremávajú autobusmi, hady nečíhajú za každým rohom a jedovaté žaby nepršia zo stromov. Občas sa však predsa niekde objaví nejaký nevítaný návštevník.
Každý štvrtok večer sme s deckami na intráku šli do telocvične a robili nejaký šport. Niekedy však napriek tomu, že sa snažíte o celkovú bezpečnosť, sa sami môžete stať nechceným terčom.
Všadeprítomné telefóny sú okrem zdroja večného rozptýlenia občas i zdrojom príjemných prekvapení. Aspoň sa to tak na prvý pohľad môže zdať.
Bol bežný školský deň. Od ôsmej rána mojimi žilami miesto krvi kolovala nuda a ako takmer každú prestávku mi aj tentoraz hlava klesla na lavicu.
Už len pár hodín zostáva do okamihu, kedy sa júl dočká titulu august a mnohé deti, ktoré sa dnes ešte vytešovali z pomyselnej prázdninovej soboty (júl), začnú prvýkrát naháňať školské tiene 31 dňovej nedele (august).
Človek sa tu mení. Nie je chytený v pasci večnej monotónnosti alebo zaseknutý v systéme hrdzavých pravidiel, z ktorých hrdzavejú aj mladí ľudia, ukutí z kvalitného železa.
Sobotná noc. Vonku je asi 10 stupňov a ticho austrálskej ulice na kraji mesta kazí len naša trojica.
Dnes je v Austrálii sviatok. Teplé aprílové slnko stále príjemne hreje a ja prechádzam ulicami tichého vyľudneného mesta. Drobné útulné kaviarne dnes nečapujú kofeín a odnikiaľ sa neozýva rezká hudba.