Hmla

Autor: Valentína Tuhá | 3.11.2015 o 16:49 | Karma článku: 1,74 | Prečítané:  360x

Každý človek je strojcom mnohých tajomstiev. Nositeľom záhad jemu vlastných, ktoré pred svetom urputne skrýva, no jemné fyzické indície predsa čosi naznačujú. 

Možno sú to prvé ryhy jemných vrások, ľahké znamenia vo vypätých situáciách alebo tajomný vzhľad ako taký. Každý však má aspoň jednu, ktorá vzbudí tie správne senzory zvedavosti.

S vekom niektoré hranice povolia a človek uzná, že už nie je potrebné si určité citlivé zákutia svojej duše chrániť. Niektorým však nedá priestor nikdy a starostlivo ich živí vo vnútri svojho srdca, až kým nezaznie posledný rytmický tlkot s hlásením, že budú spolu s jeho odchodom posadené na vlak večnosti.

Pozostalému potom zostáva už len neveľa možností. Z útržkov mnohých povestí vypovedaných osobami, ktorým v žilách koluje príbuzná krv, sa snaží vyskladať aspoň aký taký obraz. Súčasť pamiatkového vybavenia predstavujú nepochybne aj fotografie, nad ktorými strávi nespočetný počet minút, zahľadený do jednotlivých mladých výrazov a mnohokrát márne tápa, čo jednotlivé zavlnenie tvárí spôsobilo. Na každej hľadá jeho alebo jej podobu a snaží sa ďalšiu osobitú scenériu s hľadaným aktérom zasadiť do už známeho kontextu.

Napriek najväčšej snahe ale zostáva pravý príbeh stále zakrytý akýmsi hmlistým plátnom nejasnosti.

Zarmútený pátrač so smutným srdcom nachvíľu všetko pustí a nechá zistené spájať sa v hlave akoby samo. Generovať možné životné epizódy a nechať súvisiace, aby sa navzájom preklenulo. Po dlhých chvíľach a dňoch fyzického ticha, no za to duševných orchestrálnych disharmonických vystúpeniach dochádza k záveru, ktorý dýcha otvorenosťou a spája oba póly.  

Idealizácia neznámeho, pre človeka tak typická, bola pod váhou objaveného miestami jemne naštrbená a neočakávané prekvapenia v podobe ušľachtilých činov zas posilnili hrdosť v to, že dotyčný je nasledovníkom niekoho, kto si naozaj zaslúži večné uznanie. Nakoľko sa mu však už nezavďačí, slovne mu nevzdá hold ani mu neposkytne zaslúženú pomoc - jediné, čo mu zostáva, je byť mu vlastnou vizitkou. Tou najlepšou, akou môže byť. Sebe osobitou, sebe inou, ale stále s vedomím, že za veľkú časť vďačí niekomu, kto tu už nie je. Nech sú rodinné historické okolnosti akékoľvek. A ak s niečím z vybádaného v konaní blízkeho nesúhlasí, stále mu to môže byť najlepšou výstrahou, ktorá sa ho na rozdiel od filmových zamyslenia hodných spracovaní bezprostredne dotýka. Dovolím si tvrdiť bezprostredne, lebo do istej miery je týmto faktom ovplyvnená súčasnosť každého z nás. Nie je však už na mieste vynášať súdy. Je na mieste nájsť pochopenie.

Tajomstvá nikdy nevyzradené asi jednoducho majú splynúť s mocným tokom času. Nebezpečenstvá a možné dopady, ktoré skrývali, časom stratia na hodnote a osoby, ktoré boli vďaka nim viditeľné v jasnejšom svetle sa budú večne tešiť z vlastného lepšieho príkladu. Spálené denníky podrobili skúške plameňov všetko čo mali a vám zostalo presne to, čo je vám súdené. Čistý list, ktorý čaká na popísanie vaším vlastným životom s mnohými tajomstvami, husto vtesnanými medzi riadkami.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?