Digitálna obrna

Autor: Valentína Tuhá | 15.7.2015 o 0:02 | Karma článku: 4,57 | Prečítané:  580x

Bol neskorý štvrtkový večer začínajúcej jari a Vlado sa vracal domov z večerného koncertu. V malom meste, v ktorom býval, neboli koncerty veľkým zvykom, ale keď sa už nejaký pritrafil, stál celkom za to. 

Zahľadený do mobilu sa pomaly pretmolil smerom von z preplnenej haly a pokračoval po chodníku popri frekventovanej ceste. Bol sám, ale neprekážalo mu to. Danú kapelu nikto z jeho priateľov neobľuboval, ale ísť niekam osamote pre neho nikdy nepredstavovalo problém.

Kráčal stabilným krokom s tvárou stále upretou na malú žiarivú obrazovku. Veľmi sa nesústredil, čo sa v nej odohráva, ale jeho oči sledovali všetky informácie, ktoré sa každých pár sekúnd obmieňali. Zrazu ho vyrušil akýsi zvuk. Či už to bola vyhodená plechovka z práve idúceho auta, zaprašťanie nejakej veteránskej rarity alebo rozsudok smrti vtedy ešte žijúceho tvora nevedno. Odtrhol však zrak od displeja a zadíval sa na cestu. Po rýchlej optickej analýze nezbadal nič, čo mohlo zvuk vydať, no všimol si malé skupinky ľudí na protiľahlom chodníku, idúce domov rovnako ako on. Každý druhý až tretí človek mechanicky kládol jednu nohu pred druhú a ich tváre osvetľovali malé zariadenia metalízových farieb.

Vzápätí ho ovládol zvláštny pocit. Neprekážalo mu to, veď on to robí tiež a čo na tom...ale cítil sa trochu zahanbene. Ale prečo? Najskôr asi sám sebou...

Ale prečo?

Každopádne si strčil mobil rýchlo do vrecka a ešte chvíľu pozoroval rozptýlenú družinu oproti. Po chvíli si spomenul, že ide vlastne domov z koncertu, no horúcimi dojmami akosi neoplýva. Koncert bol skvelý, spevák podal vrcholový výkon, no...Vlado sa aj tak necítil nabitý energiou a dojatím. Akoby sa so záverečným potleskom odtlieskali aj všetky emócie a opäť odzvonilo sústredenej pozornosti.

„Páčilo sa mi tam,“ pomyslel si Vlado „ale zajtra si opäť ani nespomeniem, že som tam vôbec bol.“ V kalendári malá pripomienka na dnešný deň zostala, no pocity akoby naberali každým krokom, ktorý ho vzďaľoval od haly, slabší a slabší nádych.

Situácia na opačnej strane sa stále veľmi nezlepšila.

„Hmm. Keď si to tak porovnám, všetko akoby bolo lepšie kedysi.

Alebo... možno nebolo. Veď tieto koncerty sú stále dobré... Možno som to ja v minulosti viac prežíval. Alebo...“

Vlado sa opäť rozpačito zadíval na opačnú stranu.

Po rovných šesťdesiatich sekundách prudko zastal. S ucelenou hypotézou vo vzduchu sa oprel o hrdzavé zábradlie, ktoré lemovalo chodník od haly až po kraj mesta.

„Alebo je možno potrebné nechať danú chvíľu dlhšie doznieť a nechať dojem, aby mohol v dojem dospieť.“ otvoril svoj vnútorný verdikt. „A keď tak nad tým rozmýšľam, možno to neplatí len pri zážitkoch. Som mladý, relatívne mentálne svieži, mám rád nové informácie...no aj tak sa mi akosi ťažšie nad vecami v poslednom čase zamýšľa. Akoby v polovici myšlienky nastane zlom a jednoducho...sa mi prestane chcieť. Skoro automaticky. Z nedokončených viet vzniká bludisko, no keď sa mám zmobilizovať, stále to v podstate rýchlo dokážem. Aj keď s trochu okliešteným slovným...čím....no, slovami.“

A veru neviem, či vás to prekvapuje, no mňa ani veľmi nie. Neustále prerušovanie reality a skákanie zo sveta do sveta, kde nevládne reálny čas, nové príbehy sa formujú jednou vetou a harddisk sa zapĺňa ledva na pár percent, myslím neveští v rámci rozvoja vlastného duševného pokladu nič dobrého. Vladove rysy tváre, nepravidelne osvetľované svetlometmi mladých áut sa stávali stále vážnejšie a výsledný zjav dotvárala príchuť horkého precitnutia. Uvedomil si, že farby všetkých životných radostí blednú v ňom, nie v realite. Akokoľvek by človek chcel, pozerať dva filmy naraz väčšinou jednoducho nemôže. A ak sa snaží byť súčasťou toho svojho, ktorý mu bol daný, no aktívne účinkovať aj v tom virtuálnom, nebude mať ani z jedného nič. V kine života sa vždy premieta len jeden, ale ak si púšťate na mobile druhý, vy viete, či budete mať nakoniec vôbec nejaký zážitok. Ak sa film virtuálny stane len akýmsi pasívnym reklamným blokom, ktorý oddeľuje jednotlivé živé dejstvá plné dynamiky, povedzme, že dopad na váš riadiaci orgán sediaci v lebečnom tróne nemusí byť až taký fatálny. (Nie som doktor, neviem, hádam.) No ak sa mobilný aparát vo vašej ruke objavuje príliš často a v jeden krásny bezoblačný deň započujete praskanie vlastných zápästných kostí, niečo už je asi zle.

Vladova chabnúca pozornosť, slabšia intenzita vlastného prežívania či občasné pamäťové defekty teraz neboli na mieste. Celý jeho pohybový aparát napriek nulovému pohnutiu skoro horel a v hlave pocítil obrovský tlak. Tlak, že je na čase so sebou niečo urobiť. Skupina na druhej strane sa už dávno domotala do svojich vyhriatych domovov, no oproti sa zjavil ďalší náhodný jedinec a nemusím vám opisovať, čím boli jeho ruky zamestnané. Pre Vlada to bola finálna kvapka. Kvapka, ktorá naplnila pohár rozhodnutia doplna. Vlado vybral z vrecka telefón, vypol ho, dvakrát sa zhlboka nadýchol a vybral sa po chodníku, tentoraz už plne vedomý svojich krokov. Internetová hmla okolo neho sa rozplynula a mladý chalan sa snažil prejsť celú cestu domov s očami naozaj otvorenými.  Vnímal každú jednu drobnosť. Alebo minimálne tie, ktoré jeho pozornosť dokázala zachytiť. Čo myslíte, s akými dojmami prišiel domov? Ja to síce neviem, ale včera mi volal, že má zapísané tri strany pôvodne ani nedotknutého denníka. Možno, že si z toho koncertu predsa len niečo zapamätal. Čo myslíte vy?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?