Ohýbaj ma mamko, kým sa ešte dá

Každé sa mi pozdravilo. Každé jedno inej pleti sa mi pozdravilo. Tie bielej pleti tak po dve z triedy. Prečo ? 
Možno preto, že deti biele doma cítia komfort, lásku a je to pre nich akési miesto, do ktorého sa po dni v cudzom prostredí aj tak môžu schovať. Preto sa vonku cítia nesvojo, je to len čas, ktorý musia vydržať. Deti tmavšie toto prostredie , ktoré by malo byť domovom, tak podľa mňa nevnímajú. A keďže ten komfort doma nenachádzajú, adaptujú sa na prostredie rýchlejšie a rozdiel medzi domovom a vonkajším prostredím veľmi necítia. Preto žijú spontánne. A preto akoby viac žijú prítomným okamihom. A sú vďačné. Zatiaľ.

Inštitúcia uprostred Nálepkova vyzerá ako obyčajná základná škola, no prístup, ktorý sa za jej hradbami uplatňuje, je neskutočný. Ľudia v tejto škole pochopili význam vety Božej ,a to : miluj svojho nepriateľa. Čo to znamená ? Viete to ? Tušíte to ? Lebo pre mňa v mojich detských časoch bola táto veta priam nepochopiteľný oxymoron. Znamená to to, že len ľudským prístupom sa naozaj niečo dá zmeniť. Nie budovaním stien a ohrád. Áno,áno, to som už počul..jasné, lebo ľudia v dnešnom globalizovanom svete sú naučení, že všetko sa dá spraviť cez noc. Verte - Nedá ! Ľudia sú ľudia preto, lebo majú nejakú hlavu, ktorú treba programovať celý život a hardisk sa nedá vymazať lusknutím ani bičom. V čo ľudia s diagnózou "moderní" veľakrát dúfajú. Nedá ! Minimálne nie efektívne! 

Dieťa sa narodí a prostredie ,akým je sprevádzané do určitého veku nie je jeho voľbou. A je prirodzené, že dieťa nasleduje svojich predkov a predchodcov. Predstavte si , že vaši rodičia by boli leniví, robili by celý deň nič, komunikácia by nemala veľký význam, ráno by vám nedali ani len najesť, a vy sami by ste šli do škôlky ( ! ). Sami. Viete si predstaviť štvorročného samého seba, ako si to razíte do škôlky sám ? Dokonca lebo to sami chcete ? Hladní ? Špinaví ? Ledva s nejakou topánkou ? úprimne - čo myslíte, čo by z vás vyrástlo ? Áno, určite akademik.

Na druhú stranu -dnes som videla tie najúprimnejšie úsmevy, aké kedy moje oči videli. Ak si myslíte, že ste videli vaše dieťa vo vrcholnom šťastí pod vianočným ometlom, tak to ste nevideli nič. V tých detských očiach bolo niečo..nezdeformované materiálnym šťastím a neotupené tabletovým jasom. Kútiky sa vám pri pohľade na ten úsmev mimovoľne tlačia hore, no pri pohľade na celkový obraz sa vám tisnú do očí slzy. Ale to, čo tie deti vyžarovali, bolo neskutočné. 

Navštívila som škôlku v rómskej osade. Okolo auta sa zhrčili deti, no všetky stáli s rešpektom trochu ďalej a boli ako malé slniečka, nebolo to stádo vraždiach opíc, čo si bude drvivá väčšina z vás aj tak myslieť. Lebo sú to deti. A veta s posolstvom -deti sú budúcnosť- neplatí len pre tých svetlejších. Starší boli samozrejme všetci v teple pozaliezaní. Ale čo myslíte, s čím sa ešte dá pracovať? A čo naše príslovie : Ohýbaj ma mamko, pokým som ja Janko ? Lebo Jana akejkoľvek farby pleti už nik neohne. 

V prvom rade by ľudia nemali byť leniví a niekedy si ísť naozaj preveriť, či často pretriasané záležitosti sú naozaj tak, ako sú prezentované. Nechcem tým teraz povedať, že si máte kúpiť letenku do Sýrie alebo sa domáhať čísla na Putina, ale minimálne sa reálne viac zaujímať o veci, ktoré sa vás dotýkajú bezprostrednejšie. Lebo pohodlné notorické plakanie vo svojej izbe za novým počítačom s plnou miskou chipsov ešte nikdy nikomu, pokiaľ mi je známe, nepomohlo.